Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu Hlavné menu 5 Prechod na navigáciu Hlavné menu 6 Prechod na navigáciu Hlavné menu 7
Hlohovec - oficiálna stránka mesta

Život v Hlohovci - archív

Zodpovedným zdrojom za všetky obsahy článkov do 31. decembra 2015 je HcTV, s.r.o..

Od 1. januára 2016 je zodpovedným zdrojom Mesto Hlohovec.

 

Späť na úvodnú stránku


 

Aktuálne číslo

Život v Hlohovci 6/2019

 JPG, 2,1 MB


 

Život v Hlohovci - r. 2008 - č. 1

Poetka detských duší - Elena Štefanovičová

Poetka detských duší – Elena Štefanovičová

 Elena Štefanovičová

     Priateľ mäkčeň a kamarátka bodka prišli medzi ľudí zo sveta písmen v rovnomennej knihe roku 1985. Život im vdýchli dve Hlohovčanky, Valéria Betáková a Elena Štefanovičová. Sestry, rodáčky z Hlohovej ulice a dcéry hlohovského vinohradníka Štefana Polakoviča a Anastázie Kettmannovej preplávali slovenskou literatúrou 20. storočia až k pomyselnej méte
uznávaných spisovateľov a literátov. Najmä knižkou nácviku pravopisu pre 2. – 4. ročník základných škôl s názvom Priateľ mäkčeň, kamarátka bodka, podľa ktorej sa už viac ako dvadsať rokov učia deti na Slovensku pravopis sa natrvalo zapísali do nášho povedomia.
     Obe zanechali po sebe dielo hodné poobhliadnutia, no dnes dáme do pozornosti najmä mladšiu zo sestier, Elenu, ktorá väčšiu časť svojho života spojila s Hlohovcom. Prežila tu takmer celý svoj tvorivý život a v prácach sa viackrát dotkla rodného mesta. V jeho obyvateľoch a zvlášť deťoch hľadala a nachádzala inšpiráciu pretvorenú do nespočetného množstva básní publikovaných v detských časopisoch.
     Elena Štefanovičová – Polakovičová sa narodila 14. februára 1922 v Hlohovci. Otec Štefan bol Hlohovčan, matke Anastázii kolovala v žilách nemecká krv. Obe sestry, Valika (nar. 28.09.1920) i Elena dostali do vienka dar slova a schopnosť pútavo položiť zažité, i vypočuté príbehy na papier. Elena medzi dvoma svetovými vojnami absolvovala v Hlohovci ľudovú i meštiansku školu, na prahu druhej svetovej vojny absolvovala štúdium na učiteľskom ústave v Nitre, ktoré ukončila roku 1941. Aj napriek snahe študovať na vysokej škole, otec rozhodol, že iba staršia zo sestier pôjde na vysokú školu, zatiaľ čo Elena sa mala starať o hospodárstvo a dom. Pre skromné, vnímavé, no veľmi cieľavedomé dievča nebolo jednoduché rešpektovať takéto rozhodnutie, keďže mala nadanie i predpoklady dosiahnuť oveľa viac. Po absolvovaní ústavu rok učila v meštianskej a rok v ľudovej škole v Hlohovci, krátko bola úradníčkou v poisťovni Tatra v Bratislave. Roku 1946 sa vydala za Hlohovčana Jána Štefanoviča a svoj osud s ním zdieľala 57 rokov až do svojej smrti. Z manželstva sa im narodili tri deti, Pavol (1947), Ján (1948) a Zuzana (1950). Predčasná smrť syna Janka vo veku siedmych mesiacov mladú učiteľku natoľko zasiahli, že aj po rokoch sa s touto stratou nevedela vysporiadať. Prvú ranu osudu vystriedala smrť otca a napokon roku 1955 jej rodičovský dom, v ktorom s manželom a deťmi bývali zachvátil požiar. Pri ňom zhoreli aj susedné domy v Hlohovej ulici. Od roku 1957 nastúpila ako vychovávateľka do školskej družiny v základnej škole v Hlohovci. V rovnakom roku aj debutovala ako spisovateľka. Najskôr v zborníku začínajúcich autorov s názvom Prvosienky sa predstavila veršami a neskôr v knižnej próze Rástli bez mamy. Toto dielo bolo ocenené cenou Fraňa Kráľa za tvorbu pre deti a mládež. Kritika ho zaradila do tzv. literatúry návratov do detstva, pričom dej sa odvíja v čase Eleninho detstva v medzivojnovom období. Životná cesta začínajúcej spisovateľky bola poznačená v tomto čase prvým veľkým sťahovaním z Hlohovej ulice z rodičovského domu určeného na asanáciu. Rovnaký osud postihol aj ďalší dom pri Váhu na Lúke, v ktorom žila s rodinou od roku 1960 do roku 1974. Vďaka vnútornej sile, húževnatosti a najmä kresťanskej viere sa dokázala pozerať na život s úsmevom. Najlepšie sa cítila medzi „svojimi“ deťmi. Boli jej skutočnou múzou. Vo svojej druhej knihe, próze s názvom Tajná štvorka (1963) im nezostala nič dlžná, aj keď odborná kritika na druhú Eleninu knihu nebola príliš priaznivá. V ďalšom živote sa naša Hlohovčanka venovala najmä básnickej tvorbe. V detských časopisoch Slniečko, Zornička a ďalších vychádzali jej básne, adaptácia rozprávky Ježibaba zaznela dokonca v Slovenskom rozhlase. Akýmsi zavŕšením jej tvorby bola už spomínaná kniha Priateľ mäkčeň, kamarátka bodka, do ktorej prispela svojimi básňami. Spolu so sestrou Valikou Betákovou boli dušou i poslednej ich spoločnej knihy Nebojme sa pravopisu. Obe na nej pracovali na svojej chalupe vo Valaskej Belej. Posledné roky aktívneho pedagogického života prežila Elena Štefanovičová ako vedúca vychovávateľka v družine IV. Základnej školy v Hlohovci. Na sklonku života sa presťahovala za dcérou do Nitry, kde aj 23.februára 2003 zomrela. Pochovaná je však spolu so sestrou v rodnom Hlohovci. Elena Štefanovičová svojou skromnosťou , osobným životom prežitým v hlbokej viere, ľudskosťou a najmä schopnosťou rozumieť čistej detskej duši bola príkladným vzorom pedagóga a človeka žijúceho i píšuceho srdcom, akých dnes je žiaľ medzi nami už len veľmi málo. Bola ozajstnou mamou všetkých detí a jednou z troch mám priateľa mäkčeňa a kamarátky bodky.

Na základe rozprávania MUDr. Zuzany Murgašovej – Štefanovičovej a Magdalény Polakovičovej

 

spracoval Jozef Urminský

Občianske združenie Ex libris ad personam Hlohovec 
foto: arch. ELAP


 

dnes je: 16.6.2019

meniny má: Blanka, Bianka

webygroup

English version

33617062

Úvodná stránka