Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu Hlavné menu 5 Prechod na navigáciu Hlavné menu 6 Prechod na navigáciu Hlavné menu 7
Hlohovec - oficiálna stránka mesta

Život v Hlohovci - archív

Zodpovedným zdrojom za všetky obsahy článkov do 31. decembra 2015 je HcTV, s.r.o..

Od 1. januára 2016 je zodpovedným zdrojom Mesto Hlohovec.

 

Späť na úvodnú stránku


 

Aktuálne číslo

Život v Hlohovci 10/2019

 ZvHC_10_2019.JPG


 

Život v Hlohovci - r. 2008 - č. 2

Zo spomienok Heleny Erdödy (1)

ZO SPOMIENOK HELENY ERDÖDY (1)

     Uplynulo pätnásť rokov od prvého uverejnenia spomienok grófky Heleny Erdödy, ktorá v niektorých častiach svojich memoárov hovorí aj o našom meste. Dnes, keď sa črtá nový osud historickej dominanty Hlohovca, považujeme za zaujímavé priblížiť čitateľom atmosféru života na zámku pred mnohými rokmi.
     Helena Erdödyová, rodená Oberndorffová, spoznala rodinu Erdödyovcov na panstve svojich bavorských príbuzných v Regensdorfe a Hanzensteine, keď mala asi 4 roky. Služobníctvo hovorilo o návšteve „pekných maďarských hostí“, lebo barónka Nesty Erdödy, rodená Lerchenfeldová i jej dve dcéry Mária a Fanny, boli mimoriadne krásne. Ďalšia dcéra Karolína však krásou neoplývala a malá Eugénia a Fery boli ešte deti. Nesty Erdödy žila v dievčenskom veku v Regendorfe, kde sídlila jedna z rodinných vetiev. Autorke memoárov zostala v pamäti zámocká kaplnka v Regendorfe, ktorá vyzerala ako malý kostolík a kde sa pod oltárom nachádzal sklenený sarkofág s pozostatkami Sv. Fortunata. Jeho meno niesli všetci potomkovia rodiny Oberndorff. V krypte pod kaplnkou boli uložené rakvy zomrelých predkov. Ale najkrajšie spomienky má Helena Erdödy na staroveký hrad Walderdoffovcov Hauzenstein, kde ju nebrali ako dieťa, ale správali sa k nej ako k najmilšiemu hosťovi vďaka tete Leopoldine a strýkovi Eduardovi. Aj bratanci sa predbiehali v rytierskosti voči svojej malej sesternici a nedochádzalo k žiadnym detským hádkam. Nechajme však spomínať samotnú grófku Helenu.
     „Po prázdninách v roku 1845 sa rozhodlo, že pôjdeme do Regensburgu, kde mali Karol a Alfréd navštevovať školu a my ostatní sme mali dostať domácich učiteľov. Sťahovanie do mesta bolo niečím mimoriadnym, lebo doposiaľ sme žili na vidieku. Byt v Regensburgu mal skvelú polohu a skoro každá verejná udalosť sa odohrávala pod našimi oknami. Pamätám sa na prvý fašiangový sprievod masiek a na smiešneho učiteľa Hammela, ktorý dirigoval „kapelu bláznov“. Spomínam aj na veľkú slávnosť na vode, kedy nešťastne vypadol z lode sluha, ktorý ju riadil, ale aj potom sa držal tyče s hákom a vynoril sa iba kúsok od lode. Mala som vtedy 14 rokov, chytila som koniec žrde, pritiahla k loďke a sluha sa tak mohol zachrániť.
     V rokoch 1848 – 1849 nastali v krajine nepokoje a občianska milícia musela siahnuť po zbraniach. Môj jazdecký kôň bol vyžiadaný pre veliteľa, ale ten jazdiť nevedel a tak si s ním kôň robil, čo chcel. Mesto Regensburg nemalo univerzitu a teda ani rebelujúcich študentov. Ale nahradili ich žiaci vyšších tried a na ich čele bol môj brat Alfréd. Doma sme vyrábali so služobníctvom kokardy a každý od nás takúto chcel mať. V tom čase sa ohlásili na návštevu teta Nesty a strýko Kajetán, lebo v Bavorsku sa mala v tichosti sláviť svadba ich dcéry Fanny s Karolom Leoprechtingom. Ten sa kedysi dvoril mne a preto rodičia nesúhlasili, aby som bola družičkou a poslali ma so starou matkou do Eisenachu. Tam som sa stretla s kňažnou z Orleánu, mojou krstnou matkou, ktorá utiekla z Francúzska so svojimi dvoma synmi.
     Na zimu 1849 sa rodičia rozhodli presťahovať do Mníchova, aby tam moji bratia mohli študovať a sestra Ema sa školiť v speve. Byt bol na Ludwigstrasse a často sme stretávali krásnu „Sissi“ – neskoršiu cisárovnu Alžbetu so sestrami. Navštevovala som hodiny hudby a s princom zo Sachsen-Altenbergu aj prírodo-vedné prednášky u profesora Schuberta. Keď som mala 18 rokov, chceli ma uviesť do spoločnosti a do sveta. Pamätám sa na prísne pohľady starých dám cez „lorňony“ pri týchto predvádzačkách a chystali ma aj na audienciu k jej Veličenstvám. Kráľovnú Teréziu som videla už ako 6 ročná v Mariánskych Lázňach a niekoľko krát ma aj oslovila. Na audiencii som obdivovala peknú princeznú Alexandru, ktorej ligotavé oči akoby menili farby. Keď ma predstavili kráľovi, bola som zmätená, lebo nehlučne zatlieskal a spýtal sa ma, či viem, prečo tak urobil. Vraj to bol zvyk môjho starého otca a on chcel takto pozdraviť jeho vnučku.
     Nasledovali pozvánky na plesy. Prvý bol u grófky Mimi Dreschel na hrade Karlštejn. Tanečníci sa predstavovali a dohadovali si tanec. Prvý valčík som tancovala s princom Adalbertom, ktorý zakláňal hlavu a tak ma jeho špicatá briadka šteklila na čele. Všetci však sledovali naše nohy. S hrôzou som zistila, že som si nedala dolu návleky, ktoré mi chránili topánky na ceste kočom. Až neskôr som sa ich zbavila a odkopla ich do kúta pod ťažké záclony. Jedna z tanečníc mala na sebe ťažkú vlečku a keď sa zatočila, uhasil prievan všetky sviečky v stojanoch na klavíri. Na plesy ku grófke Dreschel chodieval aj kráľ Oto z Grécka so svojou suitou v gréckych národných krojoch, čím sa výrazne odlišoval od ostatných.
     Veľmi som sa tešila na ples u Pallaviciniovcov, kde mala byť ako prekvapenie uvedená aj moja polka, ktorú som skomponovala. Polka sa hrala bez mojej prítomnosti, lebo môj 14 ročný brat Theodor ochorel na týfus a ja som ho musela ošetrovať. Mne sa týfus podarilo prekonať a preto som bola imúnna. Ale brat zomrel a nastalo obdobie smútku, kedy sme sa presťahovali v Mníchove do nového bytu.“ (pokračovanie)

Preklad : Viktor Chrenko
Úprava : Mgr. Víťazoslav Chrenko


 

dnes je: 17.10.2019

meniny má: Hedviga

podrobný kalendár

webygroup

English version

34850466

Úvodná stránka