Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu Hlavné menu 5 Prechod na navigáciu Hlavné menu 6 Prechod na navigáciu Hlavné menu 7
Hlohovec - oficiálna stránka mesta

Život v Hlohovci - archív

Zodpovedným zdrojom za všetky obsahy článkov do 31. decembra 2015 je HcTV, s.r.o..

Od 1. januára 2016 je zodpovedným zdrojom Mesto Hlohovec.

 

Späť na úvodnú stránku


 

Aktuálne číslo

Život v Hlohovci 9/2019

 ZvHC_9_2019.JPG


 

Život v Hlohovci - r. 2011 - č. 3

Čo neodplavil Váh

ján vladislav     Čas měl tenkrát příchuť věčnosti. Všechno v něm bylo na svém místě, podobně jako u řeky a v řece samé. Někde se hnala mělčinou tak prudce a přilnavě, že se krabatila nad každým kamenem, jinde skoro stála a točila se hlubinou dokola i s tím, co přinesla zdaleka, z hor kdesi na severu, s kusy dřeva, větvemi, slamníky, utopenci.
     Rieka – pretrvávajúci svedok životov ľudí a miest, ktoré objíma svojimi nežnými i mocnými ramenami. Rieka – zvrchovaný kronikár pamäte a tichý rečník osudov, zrkadlo času. V našom vedomí táto životodarná tepna vzbudzuje rešpekt, vďaku, výzvu i inšpiráciu. Človek jej zveruje svoje tajomstvá, ktoré z času na čas vyplaví z usadenín dna na breh, aby tak vyslovila krátky okamih dávno zabudnutej udalosti prchavej ako náhle vzopätie vlny, ktorá vzápätí umiera v nekonečnom prúde vodného toku. Skrýva malé dejiny každého, kto k nej vzhliadal s úctou a dôverou. To všetko môžeme povedať aj o rieke Váh, ktorá očarovala vtedy malého chlapca Jana Vladislava – pôvodným menom Ladislava Bambáska – a ktorú považoval za rieku svojho detstva. Bola jeho učiteľkou i kamarátkou, odhaľovala mu skrytú povahu vecí. Intímne puto s ňou dokázal o desiatky rokov neskôr aj umelecky zobrať, čoho dokladom je autobiografická próza s názvom Galgócz, z ktorej je aj úvodný citát. Spod pera zrelého muža vyrastá spomienkové rozprávanie o najrôznejších dobrodružstvách, ktoré zažil v Hlohovci ako chlapec. Okrem rieky, ktorá mu učarovala spolu s mlynmi a mostmi, vzbudzoval v ňom trvalú spomienku na mesto svojich detských zážitkov aj pohľad na zámok, kostoly, ulice a budovy. Vladislavove životné cesty boli vždy kľukaté, plné prekážok a hľadaní pomyselných ostrovov istoty. Putovanie sa stalo jeho celoživotným údelom.

     Jan Vladislav sa narodil 15. januára 1923 v Hlohovci v českej rodine poštového úradníka a bývalého legionára. Žil tu iba do svojich siedmich rokov. Jeho rodný dom, ktorého majiteľom bola židovská rodina Ronayovcov obchodujúca s koloniálnym tovarom, stál na južnom plebejskom konci mesta známom ako Lúka v tesnej blízkosti rieky Váh. Po školských štúdiách v Hlohovci, Starej Turej a Novom Meste nad Váhom sa v roku 1939 celá rodina Bambáskovcov sťahuje do českej Poličky, kde v roku 1942 Jan maturuje. Zo štúdia porovnávacej literatúry na FF Univerzity Karlovej, na ktoré nastúpil v roku 1945, bol po troch rokoch z politických dôvodov vylúčený (štúdium mohol dokončiť až v roku 1969), no medzitým stihol absolvovať dvojsemestrálne štipendium na univerzite v Grenobli. Dlhšiu dobu pôsobil v slobodnom povolaní ako spisovateľ a prekladateľ, ale bez možnosti publikačne prezentovať svoju poéziu a esejistiku. Koncom 60. rokov bol pri založení Klubu nezávislých spisovateľov, ktorí neboli členmi KSČ a o rok na to (1969) sa stal šéfredaktorom revue Světová literatura. V prvých mesiacoch nasledujúceho desaťročia bol však pozbavený všetkých verejných funkcií i možnosti publikovať. Počas normalizácie Vladislav redigoval a vydával samizdatovú edíciu Kvart, kde vychádzajú ako preklady, tak i pôvodné tituly, kritické state a eseje. Ako jeden z prvých podpísal Chartu 77, čo neskôr vyústilo do nutnosti opustiť ČSSR a na niekoľko rokov prijať za svoj domov francúzske Sèvres pri Paríži. S aktuálnym literárno-kultúrnym dianím bol však spätý aj v novom prostredí, čoho dôkazom je pôsobenie na École des hautes études en sciences sociales (Vysoká škola sociálnych vied), kde viedol semináre o nezávislej kultúre v strednej a východnej Európe. Spolupracoval s rozhlasovými stanicami RFE a Deutschlandfunk a v roku 1986 bol pri založení Čs. dokumentačného strediska nezávislej literatúry, ktorého sa stal o rok neskôr predsedom. Po vyše dvadsiatich rokoch (2003) sa vracia naspäť do Prahy, kde 3. 3. 2009 zomrel. Za jeho činnosť mu boli odovzdané mnohé ocenenia české i francúzske ocenenia. Vladislavova literárna tvorba je veľmi rozsiahla a rôznorodá. Siaha od poézie, cez prózu, umelecký preklad, esejistickú tvorbu, kultúrnopolitické state, autorskú rozprávku až po literárno-kritické články. Mimoriadne mysliteľské nasadenie J. Vladislava vyviera z jeho intelektuálneho a filozofujúceho prístupu k literatúre rovnako ako aj z bytostného napĺňania svojho životného údelu a skúsenosti v lyrickej výpovedi. Prekladateľské schopnosti J. Vladislava dokazujú veľmi kultivované a vynachádzavé preklady klasickej, modernej i ľudovej poézie z angličtiny, francúzštiny, nemčiny, taliančiny, španielčiny, rumunčiny, ruštiny, ukrajinčiny, čínštiny, japončiny a iných. Napísal básnické zbierky Dar (1946), Nedokončený obraz (1946), Hořící člověk (1948), Samomluvy (1986), Věty (1976), Fragmenty (1979), Příběhy, Sny a malé básně v próze, kde z mnohých strán analyzuje situáciu súčasného človeka. V esejistických knižných súboroch Malé morality (1984), Portréty a autoportréty (1991), Pařížský zápisník I 81/89 (1991) sa často pýta po zmysle umenia, jeho vzťahu k životu, citlivo analyzuje tvorbu literárnych osobností a glosuje aktuálne otázky kultúrnych a umeleckých problémov. Detskému čitateľovi venoval desiatky kníh rozprávkových príbehov z rôznych kultúrnych a jazykových oblastí. Filozofický postoj J. Vladislava vyviera z nefalšovaného úžasu nad ľudskou vôľou neuspokojiť sa s vlastnou prirodzenosťou. Je to posolstvo o nekončiacej snahe byť dokonalejší a hľadaní cesty k sebe samému.

text: Marián Kamenčík


 

dnes je: 19.9.2019

meniny má: Konštantín

podrobný kalendár

webygroup

English version

34611953

Úvodná stránka